Chcela hrať, stala sa z nej herečka. Podnikať netúžila, ale hotelierstvu sa venuje už desať rokov. Okrem toho stíha bojovať za práva detí i zvierat. Čas si našla aj na to, aby sa podieľala na Krištáľovom krídle. V čom vidí Kamila Magálová zmysel života? Prečo je podľa nej dôležité oceniť prácu iných? A kde vidí cestu ako správne motivovať mladých?

Hoci ako herečka a podnikateľka zrejme nemáte času nazvyš, prijali ste ponuku participovať na Krištáľovom krídle. Prečo? V čom vidíte jeho zmysel?

Ponuka stať sa predsedníčkou poroty za divadlo a audiovizuálne umenie bola pre mňa poctou. Myslím si, že túto akciu treba podporiť, pretože v nej ide o skutočné osobnosti, o ľudí, ktorí niečo znamenajú, aj keď nie sú mediálne populárni a nehovoríme im celebrity. Krištáľové krídlo spĺňa kritériá, aby ohodnotilo ľudí, ktorí pre túto spoločnosť niečo urobili. Aspoň raz za rok stojí za to dať širšej verejnosti na známosť, že sú medzi nami aj takýto vzácni ľudia.

Ocenenie je pocta a zároveň motivácia. Vás osobne v živote motivovalo viac, keď ste boli oceňovaná, alebo to, keď ste museli zabojovať a dokázať, že ste ocenenia hodná?

Ocenená v zmysle udelenia nejakých cien som bola veľmi málo. A ani to v mojom živote nehrá nejakú úlohu. Nikdy som nešla na premiéru a nepovedala si, že by som za rolu mohla byť ocenená. Ak si to herec povie, je to začiatok konca. Svoju robotu robím, lebo ma baví, robím ju s láskou, zatiaľ ešte stále s chuťou a ak sa to ľuďom a kritikom páči, to je to ohodnotenie, ktoré mi úplne stačí a ktoré ma napĺňa. Okrem toho, dnes nie je výnimočné, keď cenu dostane niekto bez skutočných zásluh. Podľa mňa sa v súčasnosti oceňuje pomerne ľahkovážne, čo určite nie je prípad Krištáľového krídla, aj preto som rada jeho súčasťou.

Cítite ako predsedníčka poroty v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie veľkú zodpovednosť? Je niečo, pred čím máte rešpekt?

Nenazvala by som to zodpovednosťou. S ostatnými porotcami v tejto kategórii sa výborne dopĺňame, v názoroch na to, koho nomináciu posunúť ďalej a možno ju premeniť až na Krídlo, sa veľmi nelíšime. Sme piati, keď je nejaké hlasovanie nerozhodné, môj hlas rozhodne o výsledku. Ale to nepovažujem za ťarchu alebo zodpovednosť.

Sú diskusie porotcov plné emócií? Ste do nich vložení, keď sa snažíte jeden druhého presvedčiť, že práve ten kandidát, ktorého navrhuje, je ten najlepší?

Moji kolegovia sú ľudia, ktorí niečo dosiahli, niečo znamenajú a ich názor si vážim. Zasadanie našej poroty je vždy príjemné stretnutie pri kávičke a zákuskoch u nás v hoteli, kde veľa debatujeme, ale ešte sa nestalo, aby sme sa pohádali. Naopak, úplne vzácne sa zhodujeme, čo znamená, že tomu asi všetci rozumieme rovnako.

Keďže návrhy na nominácie môže posielať ktokoľvek, môže sa medzi nimi objaviť aj meno umelca, prácu ktorého dobre nepoznáte a potom si ho musíte „doštudovať"?

Mám prehľad o hercoch v Bratislave, menej poznám tým mimo nej. Ale preto, že som v tejto porote, celý rok sledujem, aké sú kde premiéry, obsadenie, kritiky a počúvam názory ľudí, ktorí predstavenia videli. Nielen odborníkov, ale aj verejnosti. Stalo sa, že som mala nomináciu na mimobratislavského herca, počula som na neho samé chvály, ale jeho prácu som vlastne nepoznala. Ale potom som ho videla hrať vo filme a som presvedčená, že je to veľký talent, ktorý si určite zaslúži ocenenie.

Podľa čoho sa rozhodujete v momentoch, keď je hlasovanie poroty nerozhodné a výsledok závisí od vášho hlasu? O aké subjektívne kritériá sa opierate?

O mnoho aspektov. Napríklad, minulý rok bola v hereckej kategórii zastúpená staršia, stredná aj mladá generácia. A hoci by si krídlo zaslúžil za vynikajúcu prácu v predchádzajúcej sezóne aj ten mladý človek, moje vnútorné nastavenie hovorilo v prospech staršieho. V mojom rozhodovaní vždy zohráva dôležitú rolu aj istý morálny či ľudský aspekt, pretože by som bola rada, keby sa zadosťučinenia dočkal každý, komu patrí. A ten starší herec by možno o rok už nemal šancu...

Ale možno keby bolo ocenených viac mladých, mohlo by pritiahnuť väčšiu pozornosť mladej generácie. Čím by sa zvýšila šanca, že objavia ako cenných, obdivuhodných a inšpirujúcich aj iných ľudí ako už spomínaných celebrít, nemyslíte?

Nemám dojem, že by mladí neboli oceňovaní. Určite nie sú vynechávaní ani v rámci Krištáľového krídla, ani iných cien, ktoré sa udeľujú v oblasti kultúry.

A čo sa podľa vás dá robiť s tým, aby si mladí hľadali vzory aj inde ako v celebritách?

Jediná cesta asi je v zviditeľňovaní skutočnej kvality, hoci momentálne som o reálnosti orientovať sa týmto smerom dosť skeptická.

Aj vy ste známa, verejnosti na očiach a teraz aj v životnej etape, keď ste schopná pozerať na veci z nadhľadu. Ako ste si podarili s popularitou vy? Bolo ťažké vyrovnať sa s ňou?

Nikdy sa mi nestalo, že by som sa kvôli sláve a popularite vznášala kdesi v oblakoch a nebola v kontakte s realitou, a to z prozaického dôvodu: nemala som na to čas. Keď som začínala, bola som veľmi skoro mamou, mala som dve malé deti, do mesiaca som hrala v dvadsiatich piatich predstaveniach a dvoch inscenáciách. Ráno som začínala o ôsmej a končila o polnoci. Potom som utekala domov, lebo aj domácnosť musela fungovať. Keď sa na to spätne dívam, pripadá mi ako sci-fi, že všetko fungovalo, a to neboli ani pampersky a kašičky. Ale možno to bolo dobré v tom, že som nemala čas myslieť na slávu. Okrem toho vtedy nebolo toľko časopisov, v ktorých by som sa mohla neprestajne objavovať. Dnes sú a ja si veľmi strážim, aby som nebola v každom z nich.

Prečo?

Lebo v tom nevidím zmysel. Už mám niečo za sebou a nepotrebujem sa zviditeľňovať rozprávaním o súkromí. Svojej robote dávam veľa a hádam cez ňu viem dať veľa aj ľuďom. Ale na to, aby to dostali, musia ísť do divadla alebo do kina, cez rozhovory v médiách sa to nedá. Už mám svoje roky, niekam som dospela, dozrela a mojou prioritou je, aby za mňa hovorila práca.

Dívate sa inak aj na význam života?

Uvedomujem si, že život je úžasná vec a treba ho prijímať so všetkým pozitívnym aj negatívnym. Veľmi si cením, že mám robotu, ktorú mám rada a ktorá ma baví. Rovnako ako podnikanie, ktoré je ťažké, ale obohacuje ma. Myslím, že som dobre vychovala svoje deti, ktoré už majú vlastné rodiny a teraz je už zase čas, aby som začala myslieť trochu na seba, aby som začala oddychovať, venovať sa sebe, spoznávať nové krajiny či piplať sa v záhradke s kvetinkami...

A viete to, takto vypnúť?

Už áno, ale musela som k tomu pristúpiť radikálne, pretože vždy som bola tá, ktorá sa prispôsobovala. V živote platí, že o čo sa človek sám nepričiní, to nemá.

Vy ste sa pričinili aj o to, že sa vám rozrástol majetok. Trúfli by ste si na podnikanie aj sama, bez manžela, alebo ste založením stále viac umelkyňa?

Podnikaniu som sa nikdy nechcela venovať a robím to iba pod vplyvom manžela. A hoci som sa za desať rokov aj niečomu priučila, nemôžem povedať, že viem podnikať. Keby som sa napríklad venovala financiám, manžel by to zrejme oľutoval a preto ich robí sám. Ja sa starám o to, ako hotel vyzerá, ako chodia oblečení naši zamestnanci, o výzdobu, o kuchyňu... A viete, čo je výhoda dvoch úplne odlišných robôt? Že keď mám plné zuby jednej, idem do druhej. Odohrám ťažké predstavenie, a zároveň si oddýchnem od hotela. A naopak, keď mám niekedy všetkého dosť v divadle, zájdem si v hoteli na recepciu, prečítam si v knihe hostí, ako boli u nás ľudia spokojní a hneď mám energiu a chuť práce.

Ste aj patrónkou niekoľkých humanitárnych projektov. Ak vychádzame z toho, že čokoľvek človek robí, robí to aj preto, že má z toho nejaký zisk pre seba, istým, nefinančným spôsobom na humanite profituje aj vy. Čo to je? Čo vám dáva to, že ste patrónkou Slobody zvierat, vyslankyňou dobrej vôle UNICEFu či pomáhate koňom?

Nerobím veľké veci, ktoré zmenia svet, aj keď je na ňom veľa krutosti a nespravodlivosti, či už voči deťom, alebo zvieratám. Pre mňa je dôležité, že niečo robiť môžem a preto aj robím. Nie je rozhodujúce, že som iba kvapkou v mori, byť kvapkou v mori je to dôležité. Keby každý z nás trochu niečomu pomohol a nebol úplne ľahostajný, svet by mohol vyzerať ináč. Materiálno je pominuteľnejšie ako si pripúšťame, však teraz vidíme, že stačí jedna kríza a čo včera bolo, zajtra môže byť fuč. Čo žiadna kríza neohrozí je duševno. To je to pravé bohatstvo.