Zameraný na človeka

Vie to s deťmi, vyzná sa v chorobách, ale aj v tajomstvách farmaceutického priemyslu a riadení. Napriek tomu, že sa pohybuje v biznise, ktorý si od človeka vyžaduje exaktnosť, tvrdosť i nekompromisnoť, nestráca zo zreteľa človeka. Rád pomáha a zisťuje, že pomoc druhým je nakoniec na osoh aj jemu samému. Aj to je Alexander Černák.

Ste doktorom medicíny, ale v posledných rokoch najmä manažérom – generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti Zentiva. Napĺňa vás riadenie viac, keď ste mu dali prednosť pred medicínou? A naopak, je niečo, čo vám zo života, keď ste vykonávali medicínsku prax, chýba?

Všetko má svoje čaro i menej atraktívne stránky. Klinická medicína má zaužívané stereotypy a rytmus, ktorý sa opakuje. Porada, malá vizita, veľká vizita, prijímanie pacientov, vyšetrovanie... Je to každodenný ustálený kolobeh. V porovnaní s tým sú riadenie a farmaceutický biznis veľmi živé a flexibilné. Neustále nastávajú situácie – vyplývajú napríklad zo zmeny legislatívy či naposledy z plynovej krízy – ktoré treba okamžite riešiť. Svet biznisu má iný rytmus, je dynamickejší a na človeka v ňom pôsobí oveľa viac vplyvov ako na lekára v ambulancii.

Svet manažmentu vnímate živelnejší ako svet medicíny, a tá neustála zmena je to, čo vás na ňom baví?

Jednoznačne. V klinickej medicíne som sa cítil dobre, ale mal som silnú potrebu spoznať aj niečo iné. Skúsil som to vo farmaceutickom priemysle a život v ňom ma uspokojoval o niečo viac než medicína. Pretože je oveľa dynamickejší a plný situácií, ktoré treba riešiť.

Zdá sa, že máte rád výzvy.

Áno, výzvy a neustále učenie sa hrajú v mojom život dôležitú rolu.

A to ste si boli sebou taký istý, alebo taký odvážny, že ste jedného dňa odložili fonendoskop do skrine a dali sa na dráhu manažéra?

Nie, spočiatku som sedel na dvoch stoličkách, mal som dni, keď som bol v nemocnici a dni, keď som sa venoval farmaceutickému priemyslu. Ale postupne som to kvôli času zvládal stále ťažšie a tak som si vybral iba jednu stoličku – tú adrenalínovejšiu.

Vašou medicínskou špecializáciou je pediatria, oblasť, v ktorej prevažujú ženy. Prečo ste si ju vybrali vy?

Keď som študoval, na lekárskej fakulte boli tri odbory – pediatria, stomatológia a všeobecné lekárstvo. Mňa prijali na pediatriu, bola možnosť prestúpiť na všeobecné lekárstvo, ale opäť sme pri tých výzvach. Práca s deťmi pre mňa bola silnou výzvou. Je špecifická a bavila ma.

Hovorí sa, že ženy sú emotívnejšie a citlivejšie než muži a preto sa na jednej strane na prácu s detským pacientom viac hodia, ale na strane druhej ich môžu práve emócie limitovať. Vy ste človek z praxe, platí toto tvrdenie?

Myslím si, že v ženskej povahe je určite hlbšie zakotvená starostlivosť o deti a rodinu, ženy sú aj prírodou predurčené na to, aby sa orientovali na povolania, ktoré súvisia so starostlivosťou o deti. Ale myslím si, že aj keď sú muži racionálnejší a majú väčší odstup, vedia vnímať potreby detí a nezostávajú emocionálne chladní.

Takže ste aj vy si zažili pár ťaživých snov či nocí, keď ste nemohli zaspať, pretože vás trápil osud malých pacientov?

Určite. Detská medicína je však v porovnaní s inými krajšia v tom, že nám veľmi pomáha príroda. Dieťa je odolnejšie ako starší ľudia, jeho telo vie viac zabojovať, takže smutných udalostí je na pediatrii oveľa menej ako v internej medicíne alebo geriatrii. Ale keď sa nedarí a malý pacient sa nemá dobre, znáša sa to oveľa horšie. Človek sa neubráni otázke, čím si malý človiečik zaslúžil taký krutý osud, keď ani nestihol žiť.

Aj keď už nevykonávate lekársku prax, riadite firmu, ktorá mnohých organizáciám či podujatiam pomáha finančne. Zentiva je už tradičným partnerom udeľovania cien Krištáľové krídlo. V čom podľa vás spočíva jeho význam?

Zentiva podporuje viacero projektov, spoločným menovateľom ktorých je social care, teda spoločenská zodpovednosť a starostlivosť. Podporujeme napríklad festivaly vážnej hudby, Slovenskú humanitnú radu ako charitatívnu organizácia, Slovenský paraolympijský výbor, Slovenský olympijský výbor, Divadlo Andreja Bagara a ďalšie. Všetko sú to aktivity, ktoré sú užitočné a prospešné nielen pre úzku skupinu ľudí, ale aj z hľadiska spoločnosti. Krištáľové krídlo tiež spadá do tejto kategórie, pretože hodnotí činy osobností, ktoré sú svojím spôsobom buď nadčasové, alebo nad rámec bežného života a prezentujú Slovensko aj v zahraničí. Krídlo je významnou aktivitou z pohľadu zviditeľňovania ľudí, ktorí v živote niečo dosiahli, a to nielen pre seba, ale aj v širších spoločenských súvislostiach.

V rámci Krištáľového krídla ste predsedom poroty v kategórii hospodárstvo. Čo musí mať nominácia, aby vás oslovila? Čo zaváži vo vašom uvažovaní, keď sa musíte rozhodnúť, ktorú nomináciu posunúť ďalej a ktorú nie?

Krištáľové krídlo má svoj štatút a ja ako predseda poroty musím v prvom rade dohliadať na jeho dodržiavanie. V štatúte sú jasne definované kritériá, podľa ktorých sa majú nominácie posudzovať. Vyhodnocujú sa činy, ktoré sú nad rámec bežných aktivít, vždy za určité časové obdobie, to znamená za uplynulý rok. Treba veľmi presne odlišovať, aby nedochádzalo k nejakému zmiešavaniu, aby kritériá boli splnené. Niekedy, keď sú nominácie rovnocenné, je ťažké rozhodnúť sa, ktorá je tá pravá. Vtedy do rozhodovania vstupuje osobný pohľad, každý člen poroty posudzuje význam a prínos konkrétneho počinu individuálne. A o svojom výbere sa snaží presvedčiť aj ostatných členov poroty, pretože sa vždy snažíme dospieť ku konsenzu. Iba keď sa ho nedarí dosiahnuť, hlasujeme.

Dokážete povedať, podľa čoho sa v tých individuálnych momentoch rozhodujete vy?

Ťažko sa mi zovšeobecňuje, pretože každá nominácia je iná a má svoje špecifiká. Ale tým najrozhodujúcejším kritériom je pre mňa zrejme význam počinu z hľadiska širšieho dopadu na spoločnosť. Zaváži u mňa to, konkrétne ovplyvní Slovensko alebo jeho prezentáciu v zahraničí.

Väčšina ocenených ľudí patrí to strednej generácie a medzi skôr narodených. Ste človek z praxe a preto môžete posúdiť, či sa mladí zaujímajú napríklad o vedu a výskum? A keď, venujú sa jej na Slovensku alebo dávajú prednosť zahraničiu?

Je logické, že viac nominovaných ľudí je vo vyššom veku, pretože dospieť k niečomu veľkému si vyžaduje čas i skúsenosti. To ale nevylučuje, že k veľkej veci môže svojím pracovným nasadením a invenciou dospieť aj úplne mladý človek. Nemyslím si, že všetci mladí a schopní odišli. Sú tu, zaujímajú sa o vedu, pracujú v nej a majú aj pozoruhodné a ocenenia hodné výsledky. Minimálne odborná verejnosť o nich vie a aj v rámci Krištáľového krídla prichádzajú nominácie aj na mladých ľudí. V "mojej" kategórii hospodárstva však asi trvá dlhšie, kým človek získa skúsenosti, kým sa dostane na pozíciu, kde môže presadzovať svoje zámery a potom mať aj výsledky. Ale mladí tu určite sú, rozvíjajú sa a Slovensko má aj tu veľký potenciál.

Ktoré potenciály si rozvíjate alebo napĺňate vy, keď nepracujete? Prelínajú sa vaše hoby s oblasťami, na fungovanie ktorých finančne prispieva Zentiva?

Medzi mojimi záľubami a projektmi, ktoré Zentiva podporuje nie je celkom znamienko rovnosti, ale je fakt, že mnohé oblasti sa prekrývajú s mojimi osobnými preferenciami, s tým, k čomu inklinujem ako človek. Som veľkým športovým fanúšikom a mimoriadne rád mám kultúru. Najmä divadlo a filmy. Divadlo Andreja Bagara v Nitre, ktoré Zentiva podporuje, považujem za jedno z najlepších na Slovensku, ale to zas neznamená, že nemám rád SND alebo iné divadlá. A cudzie mi nie sú ani humanitárne akcie. Vždy som bol orientovaný humanitne. Dovolím si tvrdiť, že hoci som manažér, vďaka medicíne mám iný pohľad na svet ako niekto, kto vyštudoval kybernetiku alebo ekonómiu. Viac ako na vedu a exaktnosť som zameraný na človeka.

Povedali by ste o sebe, že pomáhať je vaším poslaním?

Nenazval by som to poslaním, ale určite je to súčasťou môjho názoru na život, je to vo mne. Sú ľudia, ktorí si pomoc a podporu zaslúžia. A to nielen hendikepovaní alebo nejakým spôsobom nepriazňou osudu postihnutí, ale aj ľudia, ktorí sú zdraví a schopní niečo dosiahnuť. Súčasťou môjho svetonázoru je presvedčenie, že si musíme pomáhať a nesmieme žiť izolovane. Nedávno mi riaditeľ divadla v Nitre Ján Greššo povedal, že konané dobro sa vždy nejakým spôsobom v živote prejaví, nejako sa vráti. Tá myšlienka ma zaujala a myslím, že na tom niečo je.

Hovoríte, že pomáhanie druhým váš život obohatilo, hoci ste to nečakali?

Áno, vedomie, že sa niečo urobilo, že bolo dobré a správne niekoho alebo niečo podporiť, že to bolo užitočné, mi prináša pocit vnútorného uspokojenia. A aj cenný pocit, že tu človek nie je len tak sám pre seba, ale je v určitej komunite, je niečo platný a osožný. Nehovoriac o tom, ako mi ľudia, ktorým som priamo či nepriamo pomohol, bez toho aby o tom zas vedeli oni, pomáhajú zvládať môj život.

Ako napríklad?

Často, keď sa v životných situáciách, ktoré vnímam ako nepríjemné, negatívne a veľmi ťažké, stretnem s hendikepovaným človekom, nevyhnutne si uvedomím, že sa trápim triviálnosťami a čuduj sa svete, trápenie zmizne. Spoznanie druhých ľudí, ich osudov a toho ako žijú nás učí nadhľadu a pomáha vyrovnať sa s vlastným životom. Ako veľmi silné vnímam napríklad stretnutia s paraolympionikmi, lebo sú to ľudia, ktorí dokážu silou vlastnej vôle žiť životy často krajšie a plnšie ako ľudia bez hendikepu.

Keďže vediete farmaceutickú firmu, nedá sa nedotknúť vášho vzťahu k liekom. Ste typ, ktorý siahne po tabletke len čo vás niečo zabolí? Alebo sa naopak užívaniu liekov bránite do poslednej možnej chvíle?

Z hospodárskeho hľadiska by bolo dobré, keby sa lieky konzumovali čo najviac, ale z hľadiska ľudského a medicínskeho by liek nemal byť prvou vecou, po ktorej človek siahne. Na detskej klinike nás viedli k tomu, aby sme lieky používali racionálne a iba vtedy, keď je to oprávnené. A ja sa toho držím aj vo svojom živote. Liek je určený na ovplyvnenie nejakých procesov v tele, vďaka tomu lieči, ale každý má aj nejaké nežiaduce účinky. Vždy teba zvážiť, či je úžitok bude väčší ako vedľajšie účinky. Samozrejme, sú diagnózy, ktoré potrebujú farmaká, aby sa zachoval život aj jeho kvalita. Ale množstvo vecí sa určite dá vyriešiť bez tabletky, napríklad vhodnou životosprávou a prevenciou.

Vy ako manažér patríte do rizikovej skupiny, ktorej vo zvýšenej miere hrozia infarkty a iné srdcovo-cievne ochorenia. Ako ste teda na tom so spomínanou životosprávou a prevenciou? Keby sa tieto veci známkovali, ako by ste sa ohodnotili?

Úprimne, asi trojku. Predsa len by som mal trochu zmeniť životný štýl a nejakým spôsobom ho zefektívniť a zracionalizovať, pretože kvôli pracovnému vyťaženiu sa často k sebe a svojmu zdraviu chovám aj macošsky. Mohol by som pre seba robiť viac. Myslím, že sa to týka väčšiny ľudí a nie je naškodu otvorene si to pripustiť. Pretože tak ako nie je prospešné byť na seba prehnane prísny, tak má v živote zmysel byť spravodlivý a objektívny.