Dal sa na politiku, lebo bol nahnevaný. Najskôr na komunálnu, potom vyskúšal „veľkú“, aby sa zase vrátil bližšie k ľuďom. Z jeho postojov a činov trčí človečina. Je totiž presvedčený, že zmysluplný život sa dá žiť iba keď sa zaujímame o druhých, dokážeme pomôcť, povzbudiť i oceniť. Aj preto sa bratislavský župan Vladimír Bajan rozhodol, že Bratislavský samosprávny kraj bude spoluorganizátorom 12. ročníka Krištáľového krídla.

Pochádzate z rodiny, kde sa veľmi zakladalo na vzdelaní, váš otec bol lekár, mama učiteľka. Boli ste vedený k pokore k ľuďom a k citu k umeniu. Aké má motívy človek z takéhoto prostredia, aby vstúpil do politiky?

V mojom prípade veľmi prozaické. Žil som pomerne dynamicky, v druhom ročníku na vysokej škole som už mal dvoch synov a čakali sme na byt, ktorý nám pridelili v Petržalke. Ako bolo vtedy zvykom, ešte ani nestál a chodili sme sa dívať, ako ho stavajú. Keď sme sa doň konečne nasťahovali, zažívali sme typickú panel story. Okolo nás bolo ešte stavenisko, nič nebolo upravené a namiesto po chodníkoch sme chodili po latách alebo po blate. Dosť ma hnevalo, v akých podmienkach žijeme a pýtal som sa, čo sa s tým dá robiť okrem toho, že nadávame. A tak som sa dal na politiku, jednoducho preto, lebo som bol nahnevaný.

To je silná motivácia. Ale stačila na to, aby ste sa uchytil?

Už som mal nejaké skúsenosti, kontakty a vedel som, ako komunikovať s ľuďmi, pretože v roku 1989 som pri bytovom družstve založil 1. súkromnú taxislužbu. Ako poslanec národného výboru v Petržalke, ktorým som sa stal po revolúcii, som mal na čom stavať a učil som sa rýchlo. Potom som kandidoval aj do parlamentu, aj na starostu Petržalky.

Do politiky ste teda išli, aby ste mali možnosť priamo ovplyvňovať veci. Darilo sa vám to? Alebo netrvalo dlho a prišli o ilúzie?

Samozrejme, predstavoval som si, že rýchlo zmeníme svet. Ale doba, kedy funkcionári prikazovali čo a ako rýchlo treba urobiť bola preč. Nastala doba, kedy bolo treba ľudí o veciach presvedčiť v diskusii. Mnoho vecí to spomalilo, ale bolo to nevyhnutné. Veci sa nerodili ľahko, ale keď ste sa obrnili tvrdohlavosťou, neústupčivosťou a vytrvalosťou, podarilo sa presadiť nemálo vecí.

Človeka profesia, ktorej sa venuje, ovplyvňuje, modeluje a mení. V čom vás zmenila politika?

Ak by som to zľahčil, tak zmena sa prejavila najmä na mojom výzore. Z desať - dvanásťhodinového dennodenného sedenia na stoličke som dosť pribral a občas som si trhal vlasy, takže ich mám výrazne menej. Ale politika, najmä komunálna, v ktorej sa nemôžete skryť za stranu a v ktorej vidno, keď niečo urobíte aj keď to neurobíte, ma naučila ešte väčšej pokore k ľuďom, zodpovednosti a umeniu vedieť ľudí počúvať.

Nechcete však už nosiť žiadne stranícke tričko. Prečo?

Do politiky som prišiel s predstavovou, že tí, čo sú vo funkciách, majú snahu pomôcť. Ale treba si otvorene povedať, že politika je najmä o osobných záujmoch, nie o záujmoch voličov. Je tam veľmi veľa praktík, ktoré by verejnosť asi ani nechcela vidieť. Nebol som dobrý straník, pretože som šéfovi vždy hovoril, čo si myslím, a to sa nie veľmi páčilo. Bol som presvedčený, že mandát mám od ľudí, ktorí ma priamo volili a zodpovedný som im, nie predsedovi. Po veľmi zlých skúsenostiach, kedy som bol tlačený príkazmi typu – urob hento a toto, lebo strana to od teba očakáva – do vecí, ktoré boli proti môjmu presvedčeniu, som z toho radšej odišiel. Som presvedčený, že v pozícii straníckeho funkcionára sa vlastne nedá dosiahnuť, aby aspoň časť záujmov ostala verejná. Preto som v komunálnej politike fanúšikom nezávislých ľudí, ktorí sú odosobnení od tlakov strán. Iba tak môžete stavať na prvé miesto záujem obce a nie strany.

Okrem politiky má vo vašom život veľký priestor a stále miesto folklór. Dokonca aj s manželkou ste sa zoznámili v súbore Ekonóm, kde ste obaja tancovali. Čoho symbol je pre vás? Čo významné vám prináša do života, že sa mu neprestajne venujete už desiatky rokov?

Folklór sú ľudia, spoločenstvo, ktoré smrdí človečinou, a to mám naozaj rád. Nie je to ideológia minulosti ani propagácia bývalého režimu, ako sa niektorí mylne domnievajú. Sú to ľudia, ktorí majú radi svoju dedinu, kroj, dedovizeň, pesničku, jedlá... Folkloristi sú v zásade ľudia s úspešnými kariérami. Určite aj preto, že táto komunita je skvelým trenažérom na nácvik komunikácie. Tu sa perfektne naučíte druhého počúvať a vedieť sa pozrieť na veci aj jeho očami. Folklór je životný štýl a mnohým jeho šíriteľom by sme mali vytesať sochu. Napríklad Štefanovi Nosáľovi, ktorý povedal: Kto má rád folklór, nemôže byť zlý človek. A ja som vo folklóre stretol veľa fajných ľudí.

A aj v komunizme ste mohli cestovať do zahraničia...

To áno, bola to veľká výhoda, aj keď nie hlavná motivácia, prečo som tancoval. Propagovali sme Slovensko v zahraničí, niekedy sme mali aj poťahovačky za to, že sme vyvesili našu zástavu tam, kde sa to nesmelo. Som rád, že folklór žije aj ďalej, že napríklad v Petržalke žijú autentické večery folklóru slovenských dedín, ktoré som založil. Je fascinujúce, ako sa dedkovia a babky z dedín pretekajú, aby sa mohli ukázať v Bratislave a stretnúť sa v meste s ľuďmi, ktorí ich nepovažujú za druhotriednych vidiečanov. Lebo v stretávaní sa ľudí je zmysel života. Veľa sme o tom debatovali s nebohou pani Kolníkovou. O tom, že človek začne skutočne žiť až keď si uvedomí, že naozaj dôležité je v živote iba zdravie a jeho vzťahy s ľuďmi. Lebo od toho sa odvíja všetko ostatné: život rodiny, prístup k práci, životné postoje a spokojnosť so životom. Pretekať sa, kto má viac, kto je väčšia či menšia celebrita je smiešne, krátkozraké a prízemné. Len z najbližšieho okolia, z Petržalky, poznám desiatky ľudsky veľkých ľudí, ktorí sú podľa mňa hodní Nobelovej ceny, ale kto o nich vie? To, že niekto zažiari dvoma pesničkami a pol roka sa o ňom píše, aký je to frajer, na mňa pôsobí trochu demotivujúco.

Spomenuli ste Nobelovu ceny, za slovenskú obdobou ktorej sa považuje Krištáľové krídlo. Je táto vaša demotivácia či dezilúzia príčinou, prečo ste sa rozhodli dvanásty ročník udeľovania tohto ocenenia spoluorganizovať?

Krištáľové krídlo sledujem už viac rokov. Ľudia, ktorí boli ocenení, sú všetci do jedného mimoriadne osobnosti, ktoré majú spoločnosti čo povedať. Okolo nás sú ľudia, ktorí väčšími celebritami ako väčšina politikov či ľudí zo šoubiznisu a zdá sa mi, že na nich zabúdame. Preto som vďačný, že existuje Krištáľové krídlo, ktoré sa snaží na týchto ľudí ukázať. Dozvedieť sa o nich, stretnúť sa s nimi je veľmi obohacujúce a príjemné. A nehovorme len o víťazoch, aj medzi nominovanými, ktorých môže navrhnúť ktokoľvek, je veľa dobrých, milých, šikovných ľudí. Mali by sa o nich točiť a každý deň vysielať dokumenty, aby sme pochopili, že Slovensko má géniov.

Jedným z nich je aj váš otec, mimochodom tiež nositeľ Krištáľového krídla, ktorý výrazne prispel k zastaveniu šírenia epidémie TBC nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Je to veľký človek, ktorý si však s odstupom rokov vyčíta, že práci venoval priveľa času, aj na úkor detí a manželky. Vy ste jeho absenciu pociťovali?

Obaja rodičia boli úžasní ľudia. Mama, ktorú sme už pochovali, sa snažila vynahradiť otcovi neprítomnosť, lebo nám deťom sa zdalo, že je v nemocnici stále. Ale vynahradil nám to, keď mal výnimočne voľný víkend či na dovolenkách v Bulharsku a Rumunsku, kam sme chodili každý rok, pretože brat a sestra boli astmatici. Nemali sme auto, a tak sme vždy šiesti, každý s ruksakom na chrbte, išli vlakom. Možno si nepamätám na všetky detaily z dovoleniek, ale pamätám si, že sme boli spolu a ako sme boli spolu ako rodina. Aj keď otec nebol doma často, mám silný zážitok rodiny. A hodnoty a postoje, ktoré som si z nej odniesol sa teraz ja snažím odovzdať svojim synom.

Aké sú to hodnoty a postoje?

Snažím sa ich viesť s duchovenstvu, humanizmu a pokore voči každému dňu a každému človeku. Keď toto máte v sebe, dívate sa na veci, ktoré sa javia ako zásadné –napríklad, kto bude prezidentom – zhovievavo a s úsmevom, pretože pre ľudí sú zásadné úplne iné problémy. Tie, ktoré súvisia s ich každodenným životom. A preto, hoci napríklad opäť kandidujem vo voľbách, príliš sa z toho nestresujem, lebo viem, že život sa nezastaví. Ako bol pred Bajanom, bude aj po ňom.

A po Bajanovi budú aj synovia. Zdá sa, že umelecké gény sú u vás v rodine silné. Jeden z vašich potomkov spieva v Chlapčenskom speváckom zbore, ďalší chodí na konzervatórium. Zdedili hudobný talent po vás?

Ja a všetci traja moji súrodenci sme mali klasickú výchovu, do ktorej patrila aj hra na klavíri. Nemal som to rád, poviem otvorene, ale tým, že sme sa venovali nejakému druhu umenia, nás to niekam nasmerovalo. Aj syn začal ako šesťročný chodiť do chlapčenského zboru pod vedením pani Rovňákovej. Má talent od Boha, krásny barytón. Po mne zdedil organizačný talent, umelecké gény má zrejme po manželke. Podobne ako najmladší syn, ktorý chodí na konzervatórium. Síce ma trochu zaskočilo, že si vybral bicie a po večeroch doma cvičí, ale kým ho to baví, nech to robí.

Chceli by ste, aby sa tomu venovali profesionálne?

Klamal by som, keby som tvrdil, že ma nemrzí, že starší syn zatiaľ nie je vnútorne presvedčený, že by sa mohol vybrať na dráhu operného sólistu. Ale je to tiež o srdiečku, musí to v človeku byť a musí dozrieť ako osobnosť, aby sa tomu profesionálne venoval. Má svoje silné zážitky, spieval u pani Buschovej a Putinovej, kráľovnej Alžbete II., ale sám musí dospieť k tomu, či chce alebo nie.

Vy ste si tiež našli svoje umelecké uplatnenie, aj keď skôr v oblasti, ktorá by sa dala nazvať modernou literatúrou – vášnivo blogujete. Máte potrebu písať, tvoriť, alebo je to pre vás druh a forma komunikácie so svetom?

Som naučený každý deň komunikovať s ľuďmi, ale v pozícii župana som vo väčšom kontakte s inštitúciami než s občanmi a chýba mi to. Blogujem, pretože chcem vyjadriť svoje postoje a názory na veci. Nie všetkým sa páčia, ale je dôležité dať vedieť, že človek má názor a nebáť sa, že je odlišný od väčšiny. Myšlienky by mali byť vypúšťané von bez ohľadu na to, kde skončia. Treba diskutovať, diskutovať, diskutovať, neuzatvárať sa pred sebou navzájom, deliť sa na intelektuálov, politikov a iných –ikov, ktorí hovoria len medzi sebou na svojom piesočku. Naša spoločnosť dospela do fázy, keď sa človek najskôr pozerá kto hovorí a až potom na to, čo hovorí. Je nebezpečné rozmýšľať skratkovito, ľudí mať rozdelených len na čiernych a bielych. Je to krátkozraké a každého človeka, ale aj celú spoločnosť to môže o veľmi veľa vecí pripraviť. Preto blogujem, píšem, vyjadrujem svoj názor a diskutujem, je to nevyhnuté na prežitie a rozvoj spoločnosti.

V rodine máte aj významného architekta a keďže z titulu vašej pozície, respektíve pozícií v komunálnej politike, máte istý vplyv aj na to, ako Petržalka, Bratislava či jej okolie vyzerá, zaujíma ma váš názor na súčasný stavebný boom. Musí všetko staré ustúpiť novému?

Nemôžem si pomôcť, som lokálpatriot a preto musím začať od Petržalky. Mala smolu, že prišiel rok 1989, kedy bola ukončená výstavba bytov, ale nestihla sa začať druhá fáza, a to budovanie vecí, ktoré zvyšujú kvalitu života. Nedokončila to ani jedna vláda, aj hlavné mesto je Petržalčanom stále dlžné v budovaní rôznych vecí. Ale keď sa pozriem na Petržalku z Bratislavského hradu, nevidím betónovú džungľu, ale okná a za nimi množstvo ľudí, s ktorými som sa stretol, veľa rôznych príbehov. Pre mňa je Petržalka živá, ťažko skúšaná a intímne blízka časť mesta.

A Bratislava? Akého ducha podľa vás má?

Veľa chodím po svete, ale megamestá ma neoslovujú, oveľa radšej mám menšie mestá, ako Bratislava. Na rozdiel od Bratislavy sa však nerozhodli za každú cenu zastavať každú voľnú plochu a zničiť všetko staré, ale nútia investorov, aby mestu alebo regiónu pomohli aj dizajnom. U nás sa unifikovalo sklo a hliník a neviete uchytiť niečo špecifické, čo vytvára esenciu mesta, niečo, čo je preň charakteristické. Možno je to chyba aj v nás, komunálnych politikov, že nevieme prinútiť investorov. No všetky mestá na svete sú plné ľudí, každý z nich má svoj príbeh, svoje starosti a radosti. A čuduj sa svete, tie obyčajné ľudské sú v ktoromkoľvek meste na ktorejkoľvek sveta strane rovnaké. V tom sú si všetky mestá na svete podobné.